Keď niekto umrie, prichádzame o zákazníka. Tak ako aj samotná predajňa, ktorá ledva uživí majiteľku a predavačku v jednej osobe. Keď sa niekto prisťahuje získame nového zákazníka – táto časť už tak veľmi nevychádza. Čo už... Možno to chce čas.
O krčme tam už dávno nechyrujú. Chlapi sa stretávajú pri predajni, hodia do seba nejaké pivo, pritvrdia plastovým poldecákom a idú domov. Alebo aj nie.
Nevšimnúť si ich alebo sa im nepozdraviť, to nejde. Ak sa nepozdravím prvý, urobia to oni.
Niekedy je tých piviek a poldecákov aj viac, no pozdrav nikdy nesmie chýbať. Vlastne všade na lazoch je pozdrav základom existencie. V meste prejdete okolo stovky ľudí a niekoľkým známym kývnete na pozdrav. Tu na lazoch nie. Prichádzate do ich sveta, musíte sa prispôsobiť. A oni, nech sú v akomkoľvek stave, pridajú k pozdravu pár zdvorilostných otázok o čomkoľvek. Záujem nepredstierajú, je detsky úprimný.
Mám rád tento svet. Nedokonalý, tvrdý a zároveň krásny. Vedia, že nie sú pupkom sveta. Ani ním nechcú byť.
Minule ma pred predajňou jeden chlapík (pivo pevne zvieral v ruke) s vážnou tvárou privítal so slovami: „Vitajte medzi ľuďmi!“ Moje „ďakujem“ som mu nedokázal vrátiť s rovnako vážnou tvárou. Zasmiali sme sa obaja.
A prečo to vôbec píšem? Neviem. Asi som sa chcel len podeliť o dobrý pocit.